Paradoxná Bytosť  

Nemám rád dokonalosť, ale som detailista. Mám rád poriadok, ale viem narobiť bordel.  Milujem ticho, ale kričím. Spievam falošne, ale moje slová sú úprimné. Neznášam zradu,  ale viem dať druhú šancu. Verím v seba, tak aj v teba. K spánku líham sám, ale zaspávam  s tebou. Moc sa mi nesníva, ale mám sny. Rána sú šeré, ale ty svietiš. Doba mi smrdí, ale  viem v nej voňať. Dav je nekonečný, ale ja z neho vyčnievam. Masa ide na západ, ja na  východ. Kto lásku odhodí, ja ju zodvihnem. Milujem, teda som.     

V mojej existencii žijem v kontrastoch a paradoxochn, ktoré tvoria moju identitu. Každý  aspekt môjho života má svoju dvojitú stránku, a práve v tom spočíva moja jedinečnosť. 

Dokonalosť vs. Detailizmus Dokonalosť je ilúzia, niečo nedosiahnuteľné, čo len vedie k  frustrácii. Ale detaily, tie sú pre mňa dôležité. Vidím krásu v malých veciach, v nuance,  ktoré iní možno prehliadajú. Každý detail má svoj význam a ja ho chcem pochopiť,  preskúmať a oceniť. 

Poriadok vs. Bordel Poriadok je základ, ktorý mi dáva pocit kontroly a pokoja. Ale bordel,  ten vytvára chaos, v ktorom sa niekedy rodí kreativita. Vnímam krásu v neporiadku, v tej  nepravidelnosti, ktorá ma núti hľadať nové cesty a riešenia.   

Ticho vs. Kričanie Ticho je môj úkryt, môj svet, kde nájdem pokoj a môžem premýšľať.  Ale kričanie, to je môj spôsob, ako ventilovať emócie, ako dávať najavo, že žijem, že som  tu a mám niečo na srdci. 

Falošný spev vs. Úprimné slová Nie som spevák a môj spev je často falošný. Ale moje  slová, tie sú vždy úprimné. V každom verši, v každej vete, dávam kúsok seba. Nejde o to,  ako znie môj hlas, ale o to, čo hovorím. 

Zrada vs. Druhá šanca Zradu neznášam, pretože ničí dôveru a vzťahy. Ale verím v druhé  šance, pretože každý z nás robí chyby. Dávam druhé šance, aby som ukázal, že verím v  zmenu, v nádej a v ľudskosť. 

Viera v seba vs. Viera v teba Verím v seba, vo svoje schopnosti a rozhodnutia. Ale  rovnako verím aj v teba, v tvoju silu a potenciál. Vzájomná viera je základom pevného  vzťahu a spolupráce. 

Sám vs. Spolu K spánku líham sám, ale v srdci mám teba. Zaspávam s myšlienkou na teba,  s pocitom, že aj keď nie si fyzicky pri mne, si so mnou. Táto myšlienka mi dáva pokoj a  radosť. 

Sny vs. Realita Moc sa mi nesníva, ale mám sny, ciele a túžby, ktoré ma poháňajú vpred.  Sny sú mojím motorom, ktorý ma núti ráno vstať a bojovať za to, čo chcem dosiahnuť. 

Šeré rána vs. Svetlo Rána sú často šeré a pochmúrne, ale ty si moje svetlo. Tvoja  prítomnosť rozjasňuje každý deň a dáva mi silu čeliť výzvam. 

Doba vs. Vôňa Doba, v ktorej žijeme, môže byť ťažká a nepríjemná, ale ja viem v nej  nájsť krásu a vôňu. V každom okamihu, v každom zážitku hľadám niečo pozitívne, čo ma  naplní a obohatí. 

Dav vs. Individualita Dav je nekonečný a ľahko sa v ňom stratíme. Ale ja z neho  vyčnievam, pretože som sám sebou. Nechcem byť len ďalším číslom, ale jedinečnou  osobou so svojimi vlastnými myšlienkami a pocitmi. 

Západ vs. Východ Masa ide na západ, ale ja volím východ. Idem proti prúdu, pretože  verím v svoju vlastnú cestu a nechcem sa podriadiť konvenciám. 

Odhodená láska vs. Zachránená láska Kto lásku odhodí, ja ju zodvihnem. Verím v silu  lásky a jej schopnosť liečiť a zmeniť svet. Milujem, teda som. 

Tieto paradoxy ma definujú a robia zo mňa to, kým som. Som komplexná bytosť, ktorá sa  neustále vyvíja a hľadá rovnováhu medzi protichodnými aspektmi svojho života. Milujem  život vo všetkých jeho formách a som vďačný za každý okamih, ktorý mi prináša.   

Mier

 

Kto po bojí volá, nemá ani páru čo znamená láska holá.

Holá pravda, česť, cit, rešpekt to ju zdobí, je tak krásna avšak občas bolí, nie však ranou guľky spôsobenou, ale stratou našich blízkych, alebo aj nedôverou.

Nechcem vašu ochranu, ktorá dvíha zbrane moci a čo v hlavách strach vyvolá, či už cez deň, či už v noci.

Kde je láska prítomná tam netreba ochranu, tam sa ľudia srdcom vzoprú a spoločne povstanú.

Ak mám padnúť v boji vymyslenom, nech sa páči, ale s hrdým mojim menom

Nesiahnem však po zbrani čo mi možno život zachráni, lebo lásku zabil by som, ktorá útočila s veľkým desom.

Des, ktorý Vy mocní vzbudzujete v ľuďoch, čo k nim láska nemá prístup pri vašich silných pudoch.

Toto všetko národ bolí viete to, Vy vládne voly?

Strkáte sa do rití kde volajú po bití, bez názoru občanov ženiete ich do války a kto sa Vám vzoprieť snaží tak je strojcom kritiky.

Nie, to nie je kritika, ale slová pravdy pravej s úctou k láske danej.

Láska je cit v ľuďoch, ktorý sa má velebiť a šíriť jej krásu ďalej a ďalej, z populácie na populáciu naprieč vesmírom.

Má zanechať odkaz, že každá bytosť vo vesmíre je jeho dôležitou súčasťou a šíriť tak jej semienka ďalej a ďalej, aby takí oko Vy pochopili, že najkrajšií a najdôležitejší v ňom je ŽIVOT

Vy ste sa rozhodli bez lásky ho brať bezbranným obyvateľom planéty, ktorej môžte byť vďační, že vám bolo dané ho vlastniť.

Mier s Vami.

Vodca

 Covid 19 mal odviesť pozornosť a otestovať správanie ľudí pri ničivej hrozbe. To čo prichádza bude mať drvivý dopad nie len na naše zdravie, ale aj ľudskosť samú.

Vaši vodcovia bez charakteru Vás vtiahli do apokalypsy, kde miesto lásky vládne boj a miesto šťastia strach.

Všetko je odmena za privlastňovanie si zeme, jej delenie na hranice a súperenie medzi národmi.

Toto s ľudskosťou nemá nič spoločné a je jedno, na ktorej strane stojíte. Kto to ešte nepochopil tak ani nevie čo to slovo znamená. Môžete sa búchať do pŕs koľko chcete a nadávať na mňa, že Vám krivdím, ale čas ukáže všetkým cestu pochopenia.

Kto ju nenájde tak je sebec.

Zmeniť toto všetko má v moci každý jedinec tejto planéty, ale najskôr musí pochopiť Život.

Veľa šťastia Vám prajem, nájdete ho ukryté v sebe.

Charakter

 Slová, ktorými dokážeme vyznať lásku nemôžu byť klamné. Idú predsa z nás, z našej mysle, ktorá im dáva textovú podobu.

Milujem ťa, dokáže napísať každý, ale či to tak v skutku cíti, je otázne.

Láska je pekná aj písaná, ale od skutku má veľmi ďaleko, lebo môže byť aj falošná.

Môžeme ju však vyznať zo skutkov, ktoré sme pre milovanú osobu urobili, alebo sme ochotný urobiť.

O tej našej osobnej sme však lenivý verejne písať, alebo sa hanbíme za to aká je, aký sme my, čiže nie je dokonalá.

Myslím, že to je chyba, lebo práve v nedokonalosti je veľa pekného.

Nepatrím k mužom, po ktorých túži veľa žien.

Práve naopak, mám veľa chýb, či už vizuálnych tak aj v charakterových a osobných črtoch.

Napriek tomu som za svoj život som mal viac vzťahov, ale ani jeden nevzplanul v celoživotný.

Z počiatku som na seba nenechal dopustiť a vždy hľadal chybu v partnerkách, aj keď vo vnútri som cítil, že istú ak nie väčšiu vinu na tom mám v podstate Ja.

Vždy sme ale vo vzťahu dvaja a ak to neklape tak výčitky k partnerovi všetko len zhoršujú.

Napätie sa stupňuje, žiarlivé podozrenia prepuknú v presvedčenie z dôvodu, že viac sa venujeme sebe ako nám.

Dôvera, ktorá tvorí základ každého vzťahu a bez ktorého nemá zmysel, sa začne rozpadať.

Už nie sme schopný veriť ani skutočnej pravde a vo všetkom hľadáme problém.

A tu začíname hľadať príspevky, ktoré by utíšili našu bolesť a v nich vidieť nás dvoch na začiatku.

Je dôležité si však uvedomiť, že ten krásny príspevok, ktorý práve zdieľate, písal niekto, kto bol tiež možno na začiatku svojho vzťahu, alebo boli pre milovanú ( milovaného ), aby ním očaril.

Skutočná láska však nie je len o pekných slovách, vizuálnej kráse, intímnych momentoch, ale aj o charaktere našich osobností, pokore, pochopení, rešpekte, tolerancii, odpustení a spontánnosti.

Bral som ľudí takých akí sú a nerobil rozdiely, ale mal som problém ich pochopiť a s tým aj ich činy.

Dnes viem, že to nie je nič zložité, ale stačí len nechať ich robiť čo chcú.

Nemusím ich chápať, ale rešpektovať ich charakter a s tým aj kroky, ktoré robia.

Veď láska má byť slobodná a čo sa má stať, nech sa stane. Vždy bude ale len na nás ako sa k tomu postavíme.

Zodpovednosť za svoje životy nesieme každý individuálne a sudcom našich krokov, je naše vlastné svedomie.

Duch Vianoc

 Je noc a moje branie na spánok akosi zasa neprichádza. Uvedomujem si, že pokiaľ to zasa nedám von tak jediné čo budú moje oči vnímať je drevený strop nad hlavou.

Otváram môj zápisník a začínam. Ešte pozriem čo za myšlienky tam mám nahádzane za účelom akejsi spojitosti. Nič čo by nadväzovalo na terajší pochod aj keď sú si dosť podobné. Začínam teda odznova.

Je nedeľňajšie doobedie dva dni pred Vianocami. Troška komunikácie s kamarátkou formou správ ,v ktorej spomíname aj ducha Vianoc.

Poznanie a vlastne aj prežitok, že sa vytratil a z tohto sviatku sa stal gìč. Či už je to v obchodoch, médiách, alebo v ľudstve samom.

Rozhodol som sa, že niekam vyrazím, potúlať sa a urobiť si pohodu.

Žiadne obchodné centrum, lebo ich neznášam.

S týmto pocitom sa najem, na chvíľku dám relax a potom vyrazím. Relax sa však prehupol do spánku so snom. Moc som ho nevnímal, iba jeho koniec ako ma naháňa dav ľudí, ale nevedel som prečo. V tom sne mi začne zvoniť mobil. V behu ho vytiahnem, ale nestihnem zodvihnúť. Preberám sa a v tom momente začnem vnímať švih ruky a vidím, ako mobil letí cez pol miestnosti.

Chvíľku sedím a snažím sa zaznamenať čo sa to deje.

Postavím sa, prijmem hovor v ktorom sa ozve kamarát. Ahoj, máš čas? vybehneme niekam.

Jasné, dám sprchu a môžeme.

Zídem dolu a cestou do sprchy vidím mamu ako sa zlato bezmocne točí okolo stromčeku s cieľom omotať svietiaci pás.

Podídem k nej a usmejeme sa, daj ja to urobím. Pozriem dolu na stojan stromku a vidím ako jeho nohy sú zasunuté zvislo namiesto ležmo. Mama sa smeje a hovorí, ako jej to bolo divné, že jej nedrží stabilitu.

Postavím stromček, omotám pás a zvyšok si berie na starosť ona.

Ja dám sprchu ,vyjdem z kúpeľne a sledujem už ozdobený stromček, na ktorom mama prepína blikajúce svetielka so zámerom nájsť ten správny mód. K jej uspokojeniu bez blikania, lebo jej to ťahá oči. Len jemne podsvietenie.

Usmejem sa a idem sa obliecť.

O chvíľku sadám s kamarátom do auta, ktorý mi s ľútosťou oznamuje, že musíme vybehnúť do vzdialeného mesta a obchoďáku niečo vymeniť. Ok, ak tam bude káva, ktorú som nestihol tak tú chvíľu dáko dám.

Prídeme na miesto, odstavíme auto, vojdeme dnu a pozerám ako ide prasknúť množstvom ľudí.

Prejdeme pár krokov a mňa sa zmocný silný pocit beznádeje, úzkosti, závratmi hlavy, ktorú začali zasahovať myšlienky ľudí.

Des, je mi zle vravím si. Neviem ,či toto dám.

So sebazaprením, točiacou sa hlavou, ktorá je plná cudzích slov chtìču ľudí, čo vnímajú len jedno, apokalypsu Vianoc sa ženiem k obchodu na výmenu tovaru. Vybavìme čo treba a s pocitom, že sa ukľudnìm v kaviarni sa v jednej usadìme.

Stále nevnímam okolie, som niekde inde. Kamarát mi rozpráva a ja sa ho snažím vnímať, ale nejde to..

Odvraciam myšlienky preč odtiaľ, vyťahujem niečo pekné, ale stále mi ich narušuje tá pekelná atmosféra.

Rozprávajúci spolusediaci Tomáš, od ktorého som v tom zmätku postrehol iba slová o tom ako by sme sa mohli ísť najesť do reštaurácie v tomto centre, začal vnímať moju neprítomnosť.Pochopil čo sa so mnou deje.

Poď ,ideme odtiaľto, najesť sa môžme v reštike u nás.V tej bude kľud.

Nechávam nedopitú kávu na stole, zaplatíme a odchádzame.

Rýchlo vyberám najkratšiu cestu von snažím sa premotať cez klbká ľudí, ktorí vnímajú len seba a svoj chtìč. Ako keby na svete žili sami a život sa točil len okolo nich.

Prechádzam okolo dvojice stojacu v strede uličky kde stoja ešte ďalší ľudia. V rýchlosti premýšľam, či ich mám preskočiť, lebo pud uhnúť sa ešte nenavštívil ich hlavu. Nie, ani to nemajú v úmysle. Som dva kroky od nich a pán namiesto, aby sa uhol prechádzajúcim ešte vystrčì ruku pred seba s úmyslom ukázať priateľke krásu vo výklade so šperkami. Ruka padla rovno do môjho kroku.

Kapacita mojich myšlienok bola tak veľká, že som si nevedel vybrať reakciu.

Vypol som, je mi to jedno a preletel. Ani som nevnímal, či som sa tej ruky dotkol. Vybehli sme von a chcel som sa nadýchnuť, stále to nešlo. Masa aj vonku a tak ma Tomáš zatiahol bokom na druhú stranu ,kde bol prázdny chodník. Bol asi 20 metrov od centra budovy a začal som pociťovať slobodu, akési vykúpenie.

Z diaľky sme hľadeli na šialenstvo, ktoré sa odohrávalo kúsok od nás.

So slovami ,predali ste Vianoce odchádzame preč.

Vrátime sa do mesta kúsok od nášho bydliska.

Prejdeme námestím kde sa už mesiac konajú vianočné trhy a sadáme do útulnej reštaurácie. v ktorej hrá tichá vianočná melódia.

Objednáme si chutné jedlo a vtedy všetko zo mňa opadá. Najeme sa a navštívime ešte moju obľúbenú kaviareň Dèjá vu. Tu vždy nájdem svoj kľud.

Tomi ma ešte stiahne do malého skromného butiku kde má vyhliadnutý darček pre manželku a zajtra už nebude mať čas ho kúpiť, lebo budú tráviť deň spoločne, keďže dnes musí byť v práci ako inak v obchodnom centre.

Butik je ale zatvorený, mali ho ešte o šiestej na hodinu otvoriť .Je 18:30,ale tam tma ako v rohu. Bezmocne hľadí na dvere obchodu a zo slovami poďme sa kúsok prejsť, snáď ešte príde odchádzame do blízkeho parku.

Rozprávame sa a z jeho úst ide, bože nech pani otvorí aspoň na chvíľku, ked to tam píše. Vravel som žene, že sa veľmi poteší môjmu darčeku.

Kľud ,veď otvorí ma ešte stoličky vonku.

Odvrátim hlavu a v diaľke vidím ako sa v butiku rozsvieti svetlo.

Pozri, no poď.

S úsmevom vkročìme dnu a pýtame si darček, ktorý si Tomi vyhliadol.

Je to železná soška tančiacej baletky, bola fakt úžasná.

Môj úsmev sa ešte viac roztiahol, aká milá skromnosť.

Zavrieme dvere a pokojne odchádzame domov.

Ja dám do seba ešte pár kúskov perníku, popíšem pár správ s pár kamarátmi, ktorý za to fakt stoja a uložím sa do postele.

Myšlienky však neprestávajú a Vy čo čítate tento príspevok už viete, aké sú.

Sú o hľadaní ducha Vianoce. Kde ho máte Vy? Čo ,alebo kto Vám dáva jeho podstatu?

Mne osobne ho dali ľudia, ktorí si dnes na mňa spomenuli, napísali mi a dali mi kus svojho priestoru, dala mi ho večera v útulnej reštaurácii s Tomášom, káva v mojej obľúbenej kaviarni, dala mi ho panì z malého butiku a okamžik so soškou, dal mi ho perník, ktorý napiekla moja mama a v neposlednom rade mi ho dala sama mama a jej úsmev pri jej milom zdobení stromčeka.

Nehľadajme ducha Vianoc v hmotnej podobe, ale v momentoch, ktorè nám dávajú ľudia okolo nás. Alebo aj ľudia cudzí, ktorí nám dajú úsmev na tvári ,lebo tým nám venujú svoju pozornosť. Všetko toto spája najsilnejšie puto ľudstva, je to láska.

A všetko toto nech Vás všetkých sprevádza po všetky dni v roku, nielen v tento krásny sviatok.

Prajem Vám šťastné a veselé Vianoce plné skutočnej pohody.

Žezlo a jablko

 Degradovali ste slobodu, zneužili pravdu, ponížili lásku, zabili vieru, ukradli šťastie národu slovenskému.

Kto Vám dal právo na tieto neľudské činy?!

Aké právo Vás chráni pred zodpovednosťou za tieto činy?!

Prečo sa pcháte do každej riti, ktorá Vás osloví, aby ste plnili rozkazy mocných hrajúcich sa na vlastníkov planéty Zem?!

Rozhodovať za všetok národ bez ohľadu na to, aký má názor?!

Hráte sa na rodičov celej republiky?!

Máte potrebu nadriadenosti?!

Vidím len jeden dôvod, že Vás nikto nikdy nepočúval, lebo ste vo svojom živote neboli schopní vybudovať si rešpekt a tiež rešpektovať názory druhých.

Vašu zakomplexovanosť si teraz búrite na nevinných bytostiach.

Ste zbabelci, ktorí sa boja postaviť mocným a chrániť svoj národ pred vonkajšími vplyvmi.

Prečo nemôžme byť proste iní ako zbytok sveta?

Vaša inteligencia sa rovná Vašej odvahe, postaviť sa zoči voči pred národ a odhaliť skutočnú pravdu o vládnucich politických systémoch.

Ste špina na zemi, ktorá ju zasvinila tak, že pre ňu niet vidieť svetlo záchrany a obnovy.

Ste závislí!!

Závislí na všetkom o čom píšem, závislí klamať, závislí nenávidieť, závislí na mamone, závislí na niekom, závislí mať moc!!

Bohužiaľ musím konštatovať, že jedinou záchranou je zrážka s meteoritom.

Snáď to bude čoskoro, lebo život tu, je peklo.

Vďaka Vám a všetkým Vám podobným.

Pár nás zomrie šťastných, ale Vy nasratý, lebo už sa nebudete môcť dotknúť svojho žezla a jablka, ktorou je moc a hmota zvaná financie.

Rešpekt

 Som duša v živej bytosti žijúca na tejto planéte, ktorá je poznačená dobou, ale pevne si stojaca za svojimi rozhodnutiami a činmi, ktorým podstatu dáva cit.

Je jedno, či som niektoré veci urobil, alebo neurobil správne, vždy boli podané tak ako ich moja hlava spracovala a telo, alebo slová im dali skutočnú podobu.

Konám podľa rôznych situácii, ktoré mi prídu do cesty mojim životom.

Podľa nich sa aj správam, rozhodujem a milujem.

Reakcií na spôsob života, ktorý žijem je veľa, sú kladné a aj záporné čo je normálne, lebo každý vníma život a realitu inak.

Osobne mi realita vôbec nevonia z dôvodu, že je plná lží, mamonu, podvodu, vodcovských bossov, ktorý sa hrajú, že im patrí celá zem.

Preto prosím všetkých čo sa nestotožňujú s mojimi názormi aspoň o rešpekt, až Vám toto slovo vôbec niečo hovorí.

Ale asi by malo, lebo sa s ním rozťahujete na každom kroku, len mi nejde do hlavy prečo si ho majú zaslúžiť iba vaše skutky.

Myslíte si, že realita je iba taká ako ju vidíte Vy a vaši kumpáni?

Iné názory sú postavené na hlavu a nedávajú zmysel?

Veľmi sebecké tvrdenie, ktoré si v skutku rešpekt nezaslúži.

Do sveta voláte, aby bol boj proti rasizmu rešpektovaný a sami sa delíte na dva tábory.

Vaše ústa sú plné sračiek, ktoré si tam sami nakladáte.

Vážne neviem čím ste si získali ľudí, ktorí ten váš systém tak milujú, ale pravdepodobne sú na tej istej úrovni ako Vy.

Áno, tiež som súčasť tejto podvratnej hry, lebo som sa do nej proste narodil, ale snažím sa z nej vyčnievať a ísť proti jej prúdu, lebo jej štýl mi nevonia.

Medzi nami je však jeden veľký rozdiel, že ja si viem svoje chyby priznať a podľa možností niesť za ne zodpovednosť, poprípade ich napraviť.

Kdežto Vy si za svojimi rozhodnutiami stojíte až tak sebecky, ak sa proti nim niekto postaví tak ste ochotní niesť na svojich rukách jeho krv.

Máte však môj rešpekt, lebo aj napriek tomu, že ste schopný bez rešpektu zabíjať, ste si podmanili ľudí na tejto planéte.

Duša

Ako vždy ku koncu dňa zaujmem svoju polohu, vezmem do rúk telefón a nalistujem notes. Otvorím ho a rozhodujem sa, ktoré pochody dostanú možnosť pretvoriť ich do príspevku. Myšlienky sú ako jedno veľké mravenisko, kde ich kráľovnou si Ty.

Je ich toľko, že je nemožné ich pospájať, vravím si keď začínam písať. Idem na to osvedčenou metódou, lebo tá ma nikdy nesklame.

Vedomie prestáva vnímať okolie, priestor dostáva srdce a začne ich spájať ako vzorec DNA.

Spomienka, myšlienka, predstava, ťuk..

Moja duša dostáva voľnosť a vystúpi.

Hľadím na muža, ktorý sa sústredene venuje práci na telefóne, som to Ja, vlastne môj nositeľ.

Ja letím niekam kde ma čaká opäť moja spriaznenosť, ktorá je tu od veku vekov.

Ach, Ja osamelec, zabudol som sa Vám predstaviť, ospravedlňujem sa, ale nemám meno. Viete čo? Hovorte mi DUŠA.

Nie, nie som duša osamelá, osamelý je môj nositeľ, ja mám ale spriaznenosť a práve tam mám teraz namierené.

Nachádzam sa niekde kde človek nemá možnosť vstúpiť a práve tu sa stretám s tebou.

Je tu tma, ticho a nie je tu obmedzený priestor a ani možnosti. Nie sú tu zákazy, príkazy a ani pravidlá.

Je tu len nekonečné množstvo maličkých trblietavých svetielok .Človek by si myslel, že je nemožné nájsť v tom nekonečne to čo hľadá. Ale pre nás duše nemožné neexistuje.

Prichádza okamih keď sa spojíme. Konečne spolu, prebehne nositeľovi hlavou. Ale nami prebehne iba akýsi impulz. Volajme ho láska.

Viete my duše nevieme hovoriť, my nemáme reč, ale máme CIT.

Naša komunikácia spočíva v citovom spojení.

Tu netreba slová, tu stačí len byť spolu a to práve sme.

Veľa z Vás isto pozná ten pocit keď si povie, len keby si tu bol(a), len keby si sedel(a) vedľa mňa, nič by si nemusel(a), ani slovko vydať, stačí keď si pri mne.

Toto nepotrebuje dlhú úvahu prečo to tak je. Ide o citové spojenie kde komunikujú duše a nie hlava.

Presne takto isto sa Ja, duša môjho nositeľa stretávam s dušou mojej vyvolenej.

Impulzy, ktoré pri spojení súčasne vydávame, zasahujú srdcia oboch milovaných. Odtiaľ pulzujú celým našim telom, ale tvorivosť im dáva myseľ. A tam nastáva u mnohých zmätok(viď príspevok nositeľ).

Ja si chcem ale dnes a vlastne ako každý deň užiť city a nie zmätok.

Vznášam sa pri tebe, môj nositeľ príjma signály a tvorí.

Sedíš naproti mne a hladìš mi do očí. Pýtam sa čo tam vidíš? Ale Ty si ticho, bez odpovede. Fajn nič sa nedeje, vyberám spomienku, ktorou si mi odpovedala pri našej prvej večere, opätovne to precítim a idem ďalej.

Sme v aute a veziem ťa niekam, v hlave mi začnú znieť zvuky nezapnutého pásu, Domi zapáš sa, nie! Domi, daj si pás! Ale ty moje slová ignoruješ ďalej ako aj v reále a ešte sa pri tom usmievaš. A vraj kto je tu rebel, pobavím sa na tom tak ako vždy keď k tomu prišlo a pokračujem.

Stojíme na parkovisku neďaleko reštaurácie kde sme boli na obed aj s tvojimi kamarátkami. Držíme sa za ruky, hladìme na seba a Ja v tvojich očiach vidím to prečo sa ten moment deje. Vidím na dno tvojej duše kde je vyryté moje meno a pod ním Milujem Ťa.

Ty to ale nevyslovíš, lebo v ten moment vieš, že sa na dlhý čas vidíme naposledy.

Padne posledná pusa, posledný pohľad, posledné zamávanie cez okno auta a ja sa vraciam späť k svojmu nositeľovi.

Vznášam sa nad ním a chvíľku ho sledujem.

Má jemný úškrn, z ľavého oka mu po líci steká mala slzička a prsty strácajú na intenzite ťukania do mobilu. Ja cítim, že je to šťastie a nie smútok a tak s pokojom zaujímam svoje miesto. On to vie a naberá plné vedomie.

Pýtate sa ako znášam bolesť odlúčenia?

Práve tak ako ste sa dočítali v tomto príspevku. Drvivá väčšina z Vás ma nepochopí, ale ani to neočakávam. Môj život spočíva v tom, že žijem vo viere v niečo čo možno dáva istý zmysel, ale je ťažké to prijať. Formujem svoju dušu tak, aby putovala ďalšími životmi vo viere v lásku a slobody, či už vo všeobecnom poňatí, alebo spriaznenosti s dušou konkrétnej osoby.

Možno sa teraz daná osoba bráni citom, ale raz ich isto s láskou príjme. Či to bude ešte v tomto bytí na zemi, alebo v tom ďalšom je otázne.

Ja ale viem, že raz isto.....

Harmónia

 Je fascinujúce aké technológie dokáže ľudská bytosť vymyslieť a ako sa vie v týchto veciach zdokonaľovať.

Ale na druhej strane je až nepochopiteľné, že napriek jej úžasným vedomostiam nedokáže prísť na to, ako zjednotiť svet v perfektnú harmóniu spolunažívania tu na zemi.

Je to príliš jednoduché a nikto tomu nedáva váhu, lebo si myslí, že by nijako neoslnil.

A pritom láska podávaná a prijímaná, je tá najúžasnejšia hmotná a nehmotná "vec", akú môže ľudská bytosť dať a prijať.

Možno si poviete, že láska sa nedá nazvať hmotnou, ale môžme ju vidieť aj cítiť v našich rukách v podobe, objatia, pohľadenia, držania za ruky,

Tu však vládnu iné priority, ktoré nám zasahujú do našich myšlienok, ako tie citovo vyvolané.

Cit a ľudskosť sa vytráca každou generáciou a je to čím ďalej viac viditeľné, v poslednej dobe až alarmujúco.

Tu by sa mal dvíhať varovný prst a hľadať riešenia, lebo aký je človek vo vnútri, také sú jeho skutky a spôsob života.

Človek sa zdokonaľuje, ale citovo blbne.

Sme nakazený, ale nakazený vedou a hmotnými vecami, ktoré nám dáva.

Najľahšie pochytíme to čo počujeme, dostávame a prijímame od druhých, či už ľudí s ktorými sa stretávame, ľudí čo nám vládnu, alebo médiami, ktoré ako hyeny čakajú na úbohú bezbrannú obeť a v neposlednom rade výučbou na školách.

Pre vyvolených, ktorí rozhodujú o predmetoch výučby, čo keby ste sa zamysleli a vsunuli medzi mnohé zbytočné predmety o dejinách našej krvácajúcej zeme povinný predmet o duševnom zdraví človeka?

A tým vôbec nemám na mysli náboženstvo!

Očkujte sa, voľte si vodcov, hádajte sa, predbiehajte sa jeden cez druhého, nenáviďte sa, zaviďte si.

Ja budem pokračovať inou cestou, tou ktorú šlapem už mnoho rokov a nikdy nemá konca z dôvodu, že nemá základ hmotne stojaci.

Kto sme a prečo sme tu?

Rebel bez príčiny

Poslanie

 Prestali ste veriť sami sebe, robiť to čo sami chcete až tak, že počúvate tých čo nechápete.

Odovzdali ste im svoje životy, s vierou, že ukážu Vám svet plný slobody a vlastné Ja ste odhodili za ploty.

Nešlapete vlastnú cestu ani kroky k svojmu miestu, ale lajnu hnusnej stoky kde udáva systém kroky.

Veríte tím, ktorí lásku ničia, ktorí na ľud zbrane týčia, ktorí bez hanby a svedomia posielajú vaše deti do boja.

Nedajú Vám milé slová, ani lásku, ktorá šťastím volá, iba príkazy a zákazy čo Vám myseľ nakazí.

Prečo ste tu, prečo ste sa narodili, prečo i Vy potomkov ste porodili?

Pre hovädá z vyšších radov, pre mocných čo na vládcov sa hrajú, pre tých čo na rukách krv miliónov ľudí majú?

Zastavte sa, zamyslite, je to vážne to čo chcete?

Načo svetu armády veď má to byť zem slobody, taká kde sa bytosť živá, nebála leč šťastne žila.

Je snáď u Vás na mieste radovať sa z víťazstva, v ktorom padli ľudské telá čo ich matka šťastne porodila, iba preto, že tí čo im tak veríte a delia rôzne národy, mali medzi sebou nezhody?!

Kde sú ľudské hodnoty, rešpekt, úcta, rovnováha, láska s vierou, ktorá k súžitiu nám napomáha?

Postavme sa vedľa seba, chytíš ty mňa a ja teba, "Bez zbraní a nenávisti nech nás silné puto istí", z úst nech nám znie táto veta, urobme kruh kolom sveta.

Verte si a dôverujte, každé dobro opätujte, v srdci lásku, v duchu vieru majte.

Iba takto dosiahneme slobody, iba takto uvidíme pravé ľudské hodnoty a iba takto príde deň "odvety".

Veľa ľudí verí v Ježiša, ale iba hŕstka pochopila jeho poslanie.